Polystyrenová igelitka

Ani my nevieme, či také niečo vôbec existuje. 

Dozvedeli sme sa to až od našej 100-ročnej učiteľky Zdenky, ktorá učí fyziku. Bol pekný pondelkový deň. Všetci sme samozrejme celý deň prespali, až kým neprišla posledná hodina - fyzika. Nedočkavo sme čakali, kým príde učiteľka, oblečená v šušťakovej vetrovke a sukni dlhej po lýtka, pod ktorými sa skrývali biele turistické tenisky z Tesca. Jej krásne mastné vlasy viali vo vetre a pripomínali zmoknutého čierneho psa. Jej výraz tváre naznačoval: ,,Ja som tu pani.'' Akonáhle sme sa všetci postavili, prehovorila jej zvučným hlasom ,,Dobrý deň deti.'' Preberali sme elektrinu a kým si pripravovala veci na pokus dostali sme sa k igelitke, ktroú si doniesla. ,,Tu som si priniesla POLYSTYRENOVÚ IGELITKU, ďalej tu mám kožu...''

Celá trieda vybuchla do smiechu a ona nechápala o čo ide. Niekto zrazu vykríkol: ,,Pani učiteľka, môže byť igelitka z polystyrénu?'' Náhle prišla k žiakovi a pomaly otvorila ústa, z ktorých sa vydal neidentifikovateľný zápach smerom k žiakovej tváry. Tá vôňa ho ochromila, až tak, že nebol schponí ďalej rozprávať (aby sme to dali na pravú mieru, neumýva si protézu). Svojími ladnými hnedými očkami zočila tvár a vyhŕkla: ,,Prosím?'' Neodoľatelnými očami zamrkala a čakala na žiakovú odpoveď. Neodpovedal, presnejšie stále sa spamätával. Nedostala odpoveď, tak sa otočila a išla si sadnúť späť za katedru a poznamenala: ,,Áno, presne tak, môže byť z polystyrénu.''

Očividne tomu neporozumela. Ale hlavne, že sme tomu chápali my. 

-Dee a May