Ahojte! :)

Dávno sme sa nevideli. Teda nečítali.

Zmenilo sa dosť veľa vecí o ktorých by som rada napísala. Monitor, ako prvý by som rada spomenula, že som mala málo % ako zo slovenčiny tak z matematiky. Ďalej boli talentovky, zobrali ma a už som len čakala kým zoberú May na školu, ktorú si vybrala. Stalo sa a ide na gympel. Ale potom čo prišlo bol horor. Naša triedna učiteľka bola stále horšia a horšia (síce už od piatého ročníka) a robila nám samé naschváli. Raz po nás chcela výkres, ktory mali poslať do súťaže, samozrejme nikam ho neposlali a ešte nám ho aj prekreslili. To by bolo fajn keby nám to aspoň oznámili. Lenže ona na to zobrala toho najnetalentovanejšieho žiaka a ani sa nás aspoň nespýtala či s tým súhlasime. Autorske práva. Ale stalo to za to. Už sme konečne preč a tešíme sa na nové školy, aj keby by prázdniny mohli trvať o trošku dlhšie. Na dovolenke som nikde nebola. Teda ak sa nepočíta chata s priateľmi, aspoň nejaké to zrelaxovanie. Musím povedať, že tieto prázdniny boli na nič. Veľa dažďa, búrky, sem-tam pekné počasie a nejaký ten hic. Inač vôbec nič. Veľmi som sa na tieto prázdniny tešila a myslela som si, že budú niečim špeciálne. Ale vôbec ničím. v prvej polovici sa na mňa každý vykašlal, nemala som s kým ísť von. Potom tá chata - jediné pozitívum z týchto prázdnin. Pokiaľ si pamätám, veľkú časť som presedela doma za notebookom hraním hier. Pff, niekto to môže nazvať stráta času ale mňa to proste baví. Ešte k tomu s milovaným človekom. Ja viem, ja viem, internetové vzťahy, vzťahy na diaľku. V niečom je to doslova na hovno ale má to aj svoje výhody ako byť len spolu. Človek sa potom viacej teší na toho druhého a prežíva ešte krajšie chvíľky. Môj názor je taký, keď ju miluješ, nie je čo riešiť. Kofola má aj v niečom pravdu. Láska nepotrebuje dôkazy - to teda nie, stačí mi povedať, že ma miluje a zapamätám si to snáď navždy. Ale napríklad taká kvetinka, áno poteší, ale čo z toho keď za pár dni zvädne a nič nezostane. Tak, zas o pár storočí, keď si niekto spomenie, že máme blog. Ďakujem priateľovi, že mi to pripomenul. :D

~Pac a pusu

Prepáčte, že sme tak dlho nepísali, ale nemali sme čas :3. Dúfame, že nás pochopíte, hahá. Viete ako, keď nie je čas, nie je čas, no a my máme do toho plno vecí, skúšky, monitor, absolváky. Zistili sme, že nikto nečíta náš blog, to je dosť smutné. Nebojte sa podporiť začínajúci blog v komentároch :). Amen.

V piatok sa konala nejaká výstava diel z piesku, konkrétne v okresnom meste. Tam jeden rus hral na tzv. gusle. Jedna ženská  Eva tam maľovala v tom piesku. No a k veci, prišli tam pekný chalani. A hneď ako každá dospievajúca baba, sme si začali vyberať, May mohla aj oči zanechať na jednom chalanovi s oranžovou bundou, ktorý sa na ňu stále usmieval. Samozrejme, že mal fešného kamaráta, ten patril mne - Dee.

No a pekne od začiatku. Ráno keď sme boli ešte v škole, sme sa vychvaľovali, že po druhej hodine sa plánujeme ulievať. Všetci nám to závideli, a nám to robilo kurňa dobre! Tak sme sa zhromaždili, išli na bus a keď sme prišli do mesta, mali sme rozchod v Lidli. Aké originálne! Ostatní išli nakupovať a my, keďže nemáme radi nakupovanie sme radšej mrzli vonku s učiteľkami a pár žiakmi. May sa otočila a uvidela billboard na voľby, a vraví: ,,Dee, nie je to tvoja babka?‘‘ Ja som sa tiež otočila a odpovedala som: ,,Kde? Nie, čo si?!‘‘ Zhodli sme sa, že je to nakoniec moja babka a nechali sme to plynúť. Zrazu sme zočili nášho bývalého učiteľa. Samozrejme v obklopení báb. Ako vždy. Normálne tam prišli aj iné školy s veľmi peknými chlapcami. Začala som húkať ,,To je on! To je on!‘‘ May trpí pomyslenou hluchotou (ako každý hudobník): ,,Aký Vojto?‘‘  nechápala. ,,Žiadny Vojto, to je ten z Tesca.‘‘ (aby sme sa rozumeli, videla som pekného chalana v Tescu a asi 4x po tom.)

Keď sme sa usadili, že ideme pozerať predstavenie v tom piesku, May sa otočila do ľavej strany a zbadala chalana v oranžovej bunde. Chcel si k nej sadnúť. Bolo pri nej však plno. A tak si sadol pred nás. Aj s kamarátom. Stačila jedna hodina a zistili sme, že: 1. Tmavé vlasy 2. Modré oči 3. Je nešťastne zamilovaný. A mal ešte kamaráta menom Miško, možno to bol brat, podobali sa (tiež nešťastne zamilovaný).

Ani my nevieme, či také niečo vôbec existuje. 

Dozvedeli sme sa to až od našej 100-ročnej učiteľky Zdenky, ktorá učí fyziku. Bol pekný pondelkový deň. Všetci sme samozrejme celý deň prespali, až kým neprišla posledná hodina - fyzika. Nedočkavo sme čakali, kým príde učiteľka, oblečená v šušťakovej vetrovke a sukni dlhej po lýtka, pod ktorými sa skrývali biele turistické tenisky z Tesca. Jej krásne mastné vlasy viali vo vetre a pripomínali zmoknutého čierneho psa. Jej výraz tváre naznačoval: ,,Ja som tu pani.'' Akonáhle sme sa všetci postavili, prehovorila jej zvučným hlasom ,,Dobrý deň deti.'' Preberali sme elektrinu a kým si pripravovala veci na pokus dostali sme sa k igelitke, ktroú si doniesla. ,,Tu som si priniesla POLYSTYRENOVÚ IGELITKU, ďalej tu mám kožu...''

Celá trieda vybuchla do smiechu a ona nechápala o čo ide. Niekto zrazu vykríkol: ,,Pani učiteľka, môže byť igelitka z polystyrénu?'' Náhle prišla k žiakovi a pomaly otvorila ústa, z ktorých sa vydal neidentifikovateľný zápach smerom k žiakovej tváry. Tá vôňa ho ochromila, až tak, že nebol schponí ďalej rozprávať (aby sme to dali na pravú mieru, neumýva si protézu). Svojími ladnými hnedými očkami zočila tvár a vyhŕkla: ,,Prosím?'' Neodoľatelnými očami zamrkala a čakala na žiakovú odpoveď. Neodpovedal, presnejšie stále sa spamätával. Nedostala odpoveď, tak sa otočila a išla si sadnúť späť za katedru a poznamenala: ,,Áno, presne tak, môže byť z polystyrénu.''

Očividne tomu neporozumela. Ale hlavne, že sme tomu chápali my. 

-Dee a May

Dnes, 23.11. sme spoločne spustili náš blog. Rozhodli sme sa ho spraviť, lebo sme sa chceli podeliť o naše zážitky a trochu aj zábavné spomienky.